Zablatené topánky, spotené tváre, ruksaky na chrbte sú čím ďalej ťažšie a vlak či autobus za hodinu odchádza. Podobné situácie poznajú všetci študenti, ktorí jazdia za štúdiom či brigádami boh vie kam. Radi používajú výraz „my chudobní študenti.“ A občas skutočne nie sú peniaze ani čas na to, aby sa medzi cestovaním stavili na luxusné jedlo. Ale od hladu už skoro nevidia.
A kam teda ísť?
Keď cestovateľom škvŕka v bruchu, idú do obyčajného bufetového posedenia. Majú dosť času, aby si sadli niekam na jedlo, ale zas nie toľko aby šli do reštaurácie. Vedia, že nemôžu očakávať krásne podávané pokrmy. Čajníky porcelánové s anglickým čajom nebudú. Bude plastový téglik sa sáčkovým čajom a kúskom citróna. Ale im to dokonale stačí. Bufety sú síce malé, ale sympatické miesta. Po náročnej ceste je každý takýto bufet majákom, kde unavení cestovatelia na chvíľu odloží ťažkú batožinu. Bufetové vitríny sú ich pestrým menu a bufetové stoly ich chvíľkovým zázemím než sa zase budú musieť vydať na cestu. Sú na väčšine nástupíšť, takže vás sprevádzajú celú dobu a nevôľou aby ste išli hladní. A ceny v bufetoch sú úplne … dá sa povedať … smiešne. Naozaj vám stačí len pár drobákov, aby ste dostali niečo pod zub. A navyše akonáhle si jedlo objednáte, je do sekundy hotové.
No, proste kto potrebuje stály luxus? Občas je lacný rezeň so zemiakovým šalátom lepšie ako veľká porcia kvalitného jedla, po ktorom je vám ťažko v bruchu a ľahko v peňaženke. A hocikedy tiež býva predavač v bufete s ušpinenou zásterou sympatickejší než upätý čašník s motýlikom v reštaurácii. Kúpite si pitie a nejakú sladkú tyčinku do vlaku. V prípade, že nestačíte dojesť, stačí poprosiť a predavač vám jedlo zabalí so sebou. Každý predavač je nesmierne vďačný za akékoľvek sprepitné, poďakuje vám a popraje šťastnú cestu.
Ak máte chvíľu, zastavte sa.